„Boli sme unavení, vznikli osobné konflikty a mali sme rozdielne názory na to, ako ďalej pokračovať, ja som napríklad trval na tom, aby sa založilo samostatné strešné občianske združenie podľa vzoru pražského PRIDU, ktoré by zastrešovalo viaceré organizácie a jednotlivcov a otvorilo sa aj novým subjektom a ľuďom. Časť tímu bola proti, mali obavy, že prídu o „honor“ večných organizátorov. Nebolo to však dlhodobo udržateľné ani z pohľadu zodpovednosti, ani financií. Tím PRIDU sa ale rozhodol, že na to ešte nenastal čas, a oznámil, že ročník 2013 nebude. Hrozba, že PRIDE zorganizuje niekto iný, pôvodný tím zmobilizovala a oznámil, že podujatie bude na jeseň.“

V roku 2013 podujatie nakoniec organizovalo viacero kolektívov, medzi inými aj NOMANTINELS alebo Iniciatíva Inakosť. „Hádky sú normálne v každom pracovnom kolektíve, ale tu v rovnakom časovom období došlo k odchodu niektorých členov, noví sa museli zohrať s tými starými, rozhodli sme sa pre iný model fungovania a rozhodovania v tíme Pridu, ktorý oproti minulosti organizačne zastrešili viaceré LGBT organizácie,“ vysvetľuje Jana Jablonická Zezulová, ktorá bola v roku 2013 prvý raz v tíme. 

„Keďže som začínala, najviac mi utkvel v pamäti pocit tesne po skončení sprievodu, že všetko dobre dopadlo a nikto neutrpel žiadnu ujmu na zdraví. Tento ročník poznamenala nenávistná kampaň ultrakonzervatívnych združení, ktorá potom vyvrcholila až referendom za rodinu. Turbulentnú prípravu PRIDU na konci vystriedala eufória, a to aj napriek daždivému počasiu,“ vraví Jana.

Festival sa vrátil na Hviezdoslavovo námestie, keďže Námestie slobody bolo vtedy v zlom stave, na chodníku napríklad chýbali dlažobné kocky. Organizátori chceli po vzore zahraničných podujatí pripraviť prejazd alegorických vozov, no kvôli trase sa podarilo zorganizovať nakoniec len jeden kabriolet a výletné vozy, ktoré používajú turisti v bratislavskom Starom Meste. 

„Najviac mi utkvelo v pamäti, že americký veľvyslanec Theodore Sedgwick vyvesil dúhovú vlajku z balkóna ambasády a prišiel na pochod,“ dopĺňa Richard. V roku 2013 navyše jeden z bývalých organizátorov Róbert Furiel pripravil prvý PRIDE v Košiciach, ktorý bol týždeň po bratislavskom.

Tím v ten rok pozýval na pochod všetkých poslancov parlamentu a členov vlády a ambasády. Podujatie podporili napríklad Monika Beňová, Lucia Nicholsonová či Peter Pollák. Prišli znova aj europoslankyne Ulrike Lunacek a Marije Cornelissen z Rakúska.

Organizátori náladu počas tohto ročníka aj vo vtedajších mediálnych výstupoch hodnotili ako „napätú“. Podľa Jany to súviselo so slabým financovaním. Tím pracoval vždy dobrovoľne, nemal plat a bol problém zohnať prostriedky na zabezpečenie techniky, ozvučenia, upratovania námestia, zaplatenie kapiel. 

„To si vyžaduje hľadanie zdrojov a s blížiacim sa termínom sa zvyšoval stres, či sa všetko zvládne zaplatiť. A myslím si, že hovorím za každého a každú v tíme, keď poviem, že organizovať Pride v tom čase neznamenalo len zvládať bežné organizačné úlohy a, povedzme, nejaké mediálne odozvy, ale niesť veľkú zodpovednosť a urobiť všetko tak, aby sa nikomu nič nestalo a každý odišiel z pochodu s dobrým pocitom a už sa nezopakovali násilné situácie z roku 2010 alebo 2011.“

Výnimočným momentom bolo, keď hlavná organizátorka Romana Schlesinger vyšla na úvod podujatia na pódium a vyzvala ľudí, aby si vytiahli mobily a napísali hneď SMS niekomu, koho ľúbia. „Bol to taký spontánny nápad, ale mal silnú energiu. Zrazu bolo jedno, čo sa udialo v našej „kuchyni“ za posledné mesiace, alebo kto si zase otiera ústa o LGBTI+ komunitu, láska má jednoducho vždy navrch,“ dodáva Jana.