HH 2010

Hoci čelil desivým útokom neonacistov, zostala po prvom PRIDE eufória

Od myšlienky zorganizovať prvý PRIDE ich mnohí starší aktivisti odhovárali. „Zdalo sa im, že Slovensko ešte nie je pripravené, a navyše má nebezpečnú opozíciu,“ spomínala si Romana Schlesinger v rozhovore pre stránku košického PRIDU. Bola jednou z jedenástich aktivistov a aktivistiek, ktorí a ktoré sa na jar 2010 rozhodli zorganizovať vôbec prvý dúhový festival na Slovensku. Uvažovali o tom už dlho. Ešte v roku 2008 aktivistka Hana Fábry zorganizovala školenie pre mladých ľudí s názvom Queer Leaders Forum, ktorého sa zúčastnilo mnoho talentov. Z neho neskôr vzišla organizácia s rovnakým menom, ktorej vedúcou osobnosťou bola práve Romana, študentka žurnalistiky. Tím PRIDU dúfal, že na vôbec prvé takéto podujatie na Slovensku príde 22. mája 2010 na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave aspoň 200 účastníkov. Mýlili sa.

Marek Hudec

„Museli sme na začiatku veľmi rýchlo definovať, čo Dúhový Pride je a aké má požiadavky,“ hovorila Romana. Žiadali vtedy stopercentnú rovnoprávnosť pre LGBT+ komunitu, manželstvá pre páry rovnakého pohlavia, prístup k asistovanej reprodukcii či adopcie.  Predstavitelia extrémistickej Slovenskej pospolitosti v reakcii takmer okamžite zorganizovali protestný pochod na rovnaký dátum. Hoci vtedajší primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský z KDH nemal veľkú vôľu podujatiu pomôcť a s predstaviteľmi Pridu sa nikdy nestretol, mnohé ambasády neváhali pochod podporiť aj finančne. Zastali sa ho aj ho aj umelci a umelkyne, ako napríklad Judita Hansman, Zuzana Fialová či Michaela Čobejová.  Tím organizátorov neustále nosil polícii dôkazy zo sociálnych sietí, že podujatie potrebuje zvýšenú bezpečnosť. Strážci zákona zase radili, nech sa Pride presunie z centra mesta niekam na perifériu. To by však odporovalo myšlienke podujatia. Organizačný tím potom najviac prekvapilo, že v deň festivalu sa z minúty na minútu pod pódiom objavilo skoro 1 000 účastníkov a účastníčok. Taký dav nečakali. 

Moderátorkou podujatia bola známa herečka Kristína Tormová a na pódiu vystúpilo viacero osobností, zahrala napríklad skupina Noisecut s dnes už zosnulou speváčkou Bety Majerníkovou. Organizátori a organizátorky najprv plánovali dav previesť aj mestom, no agresia neonacistov, ktorí námestie obkľúčili, bola príliš veľká. Keď spisovateľ Michal Hvorecký čítal text o hrozbe netolerancie, do davu začali lietať prvé dymovnice. „Neonacisti sa blížili húfne od Reduty a zastali asi 15 metrov od pódia a začali kričať. Možno keby sme boli niekde v Srbsku, nezastali by a pokračovali by ďalej,“ spomína si ďalší z organizátorov, Róbert Furiel. 

„Nakoniec najlepšia vec, aká sa nám mohla stať, bola, že sme neprešli mestom, ale len cez Most SNP. V uliciach by sme museli pochod zužovať, z mosta však vznikli nádherné zábery, účastníci a účastníčky sa mohli roztiahnuť,“ dopĺňa Róbert. Neonacisti hádzali do davu slzný plyn a útočili na účastníkov pochodu v centre, dokonca napadli aj europoslankyne Marije Cornelissen a Ulrike Lunacek. Počas Lunacekovej prejavu dvaja neonacisti hodili jej smerom dlažobnú kocku. Minula ju len o niekoľko centimetrov a organizátorom vtedy stuhla krv v žilách. Zhrozená europoslankyňa zavolala vtedajšiemu ministrovi vnútra, ktorý rýchlo povolal do centra mesta ťažkoodencov. Neonacistov zatlačili do kúta na moste pri Rybnej bráne, kde sa na pochod opäť pokúsili zaútočiť, pričom sa im podarilo do davu hodiť ešte niekoľko dymovníc. Po prechode na druhý breh Dunaja sa účastníci a účastníčky zhromaždili pred loďou, na ktorej bola o tri hodiny neskôr plánovaná afterpárty.

Hoci úlohy jednotlivých členov tímu neboli ešte jasne definované, o bezpečnosť sa vtedy staral Richard Fekete. „Neustále sme monitorovali situáciu, náckovia sa chystali prísť zaútočiť aj na loď,“ vravel v relácii PRIDEme k vám domov na Instagrame Dúhového PRIDU

„Na tú sme museli na základe nájomnej zmluvy objednať SBS-ku, no nevybrali sme si v prvom roku najlepšiu, lebo sme ich videli sa bratať s extrémistami. Našťastie, nakoniec sa tam nič nestalo. Trochu mi odľahlo až ráno, keď všetci z párty odišli, a videl som, ako odchádza posledný taxík a overil som si, že je to legitímny taxikár,“ hovoril Richard. Tím sa stretol o dva dni neskôr, cítil sa síce vyčerpane, ale aj euforicky, že podujatie prebehlo, a odhodlaný v príprave ďalších ročníkov pokračovať.