Vládne politické strany presadili definíciu manželstva ako zväzku len pre heterosexuálne páry. „Boli sme pobúrení. Dokonca sme verejne vystúpili pred parlamentom a vyjadrili svoj postoj. Vystúpenia sa nezúčastnilo toľko ľudí, koľko chodievalo v tom čase na Pride, ale prišli dostatočne nahnevaní ľudia a zástupcovia občianskej spoločnosti. V tejto republike sme sa v tom čase mediálne nenudili, vážne,“ hovorí Jana. 

Organizátori a organizátorky nakoniec predstavili vlastnú verziu článku ústavy o rodine, ktorá podľa nich nediskriminuje nikoho. „Vláda by mala principiálne trvať na napĺňaní ľudských práv v ich komplexnosti a sem patria aj práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí,“ povedala výkonná riaditeľka a hovorkyňa podujatia Romana Schlesinger pre denník SME.

Podujatie sa konalo len tri týždne po prijatí ústavnej zmeny, 28. júna, opäť na Hviezdoslavovom námestí. Pochod viedol po nábreží Dunaja cez Jesenského okolo historickej budovy národného divadla.  PRIDE bol v roku 2014 slnečný, oproti predchádzajúcim ročníkom väčší a bez vážnejších incidentov, polícia predviedla pre pokusy o jeho zmarenie 7 ľudí. 

„V tom roku sme verejnosti formou výstavy a článkov v médiách predstavili príbeh nášho prvého slovenského gejského aktivistu Imricha Matyáša, ktorého eseje a názory dosť rezonovali s tým, čo sa práve v spoločnosti odohrávalo, a Andrej Kuruc vystúpil s veľmi emotívnym prejavom na pódiu, v ktorom spomenul toto prepojenie s históriou,“ spomína si Jana. 

„Mladí ľudia sa radi odvolávajú na stonewallské protesty v USA, ktoré odštartovali veľké hnutie za práva LGBT ľudí, ale my svoje vlastné Stonewally máme, len ich musíme lepšie spoznať. Pamätám si ešte na silný prejav vtedajšej verejnej ochrankyne práv, pani Dubovcovej.“ 

Už začiatkom apríla 2014 Aliancia za rodinu ohlásila, že zbiera podpisy na referendum, ktoré malo v prípade úspechu zakázať sexuálnu výchovu aqueer ľuďom aj manželstvá a adopcie. Tým sa násobil počet hejtov, ktoré organizátori a organizátorky PRIDE dostávali zväčša prostredníctvom mailov a sociálnych sietí.

Jana si však spomína, že sa stretli aj s veľkou vlnou podpory od celebrít, hudobných zoskupení a mienkotvorcov. „A úplne najdôležitejšie bolo, že sa dostatočne nahnevali mnohí ľudia z LGBT komunity, ktorí verejne vystúpili a nebáli sa hovoriť o svojom živote, rodine, deťoch, spolupatričnosti. Niektoré z týchto rodín a párov sme potom predstavili aj v kampani Životné partnerstvo.“

Referendum za rodinu, ktoré sa potom odohralo v januári 2015, mnohých vyčerpalo. „Netušili sme, koľko energie nám zoberie.“ Jana vidí, že referendum narobilo veľké škody, slovenská spoločnosť zaznamenala regres v diskusii o právach a ľuďom z prostredia Aliancie za rodinu sa časom podarilo preniknúť do štátnych inštitúcií, výborov či politických strán.

„Ich kampaň disponovala obrovskými zdrojmi, mali podporu skoro v každom kostole, napriek tomu bolo referendum neúspešné a účasť okolo 20 % dosiahli len masívnou štvavou a lživou kampaňou. Väčšinu Slovákov a Sloveniek ich agenda netrápila,“ dodáva. Otrávená nálada po referende organizátorov a organizátorky viedla k tomu, že ročník 2015 zrušili úplne.