Aktivisti a aktivistky sa však snažili, aby to neskončilo len pri kozmetických úpravách, chceli zákon o životných partnerstvách pre všetkých. Dospeli k záveru, že paradoxne PRIDE by tomuto cieľu nepomohol. „Ak by mal účasť len pár tisíc ľudí, zas by vytvoril mediálny dojem, že ide o požiadavku malej zanedbateľnej menšiny. Preto sme sa rozhodli sústrediť sa radšej na kampaň Životné partnerstvo a zverejňovať príbehy gejských a lesbických párov.“ Žiaľ, vláda napriek sľubom a vhodným podmienkam neurobila nič z toho, čo sľúbila. PRIDE sa potom vrátil v roku 2016. 

Organizátori a organizátorky už ďalej neuvažovali nad tým, či pokračovať, hoci mnohí z tímu odišli. „Dôvody boli rôzne, ale veľkú úlohu zohrávala aj frustrácia zo spoločenskej situácie v dôsledku referenda, potreba dať si v záujme vlastného duševného zdravia prestávku od aktivizmu, či venovať sa len konkrétnym témam a aktivitám. Zároveň ale prišli aj noví ľudia, ktorých zlá situácia nakopla k aktivite, potrebe zmeniť situáciu,“ vraví Martin.

Pochod sa za zvukov bubnov kapely Batatimba konal 30. júla. V obrovskej horúčave sa ľudia skrytí pod dúhovými zástavami presunuli cez Vajanského nábrežie, Štúrovu a Gorkého ulicu späť na Hviezdoslavovo námestie, kde bol pripravený kultúrny program.  Pochodujúcich aj v roku 2016 oddeľovali na väčšine miest policajné zátarasy. Na bezpečnosť dohliadala štátna a mestská polícia aj súkromná bezpečnostná služba, na oblohe krúžil policajný vrtuľník. Bolo to nutné, pretože v Bratislave sa naraz konali až dve protestné akcie.

Jednu z nich organizovali ľudia spojení s referendom za rodinu, druhú extrémisti. „Popri Chromíkovej protiakcii vždy existovali aj pokusy extrémistov narušiť podujatie neohlásenými protestmi či blokádami. V roku 2016 sa s tým polícia vysporiadala tak, že účastníci ani nevedeli o nejakých protestoch extrémistov,“ dopĺňa Martin.  

Z toho ročníka mu najviac utkvelo v pamäti teplo a pokrok, ktorý PRIDE dosiahol. Prvý raz získal oficiálnu záštitu slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie. Dôležitá podľa Martina bola aj zmena komunikácie festivalu, bol spojený s kampaňou Životné partnerstvo, mal nové logo.

„Chceli sme viesť pozitívnu kampaň, ktorá by motivovala samotných LGBTI ľudí k väčšej viditeľnosti a prihláseniu sa k nášmu festivalu. Ten by tak prestal byť vnímaný kontroverzne aj v samotnej komunite. Toto sa do veľkej miery podarilo a účasť v nasledujúcich rokoch skokovo rástla,“ vysvetľuje. 

Politická situácia bola vtedy veľmi dôležitá. Okrem toho, že voľby pár mesiacov predtým vyhral SMER, ktorý sám zostavil vládu, do parlamentu sa prvý raz dostali aj extrémisti z ĽSNS. Podľa Martina sa nenaplnili očakávania, že demokratické strany sa v atmosfére nárastu extrémizmu viditeľnejšie zastanú queer ľudí. 

Podujatie v roku 2016 podporila svojou účasťou napríklad ombudsmanka Jana Dubovcová, europoslankyňa Monika Flašíková-Beňová (Smer-SD) či opozičný poslanec Martin Poliačik. Moderoval ho Ludwig Bagin, na pódiu spievala napríklad Katka Ščevlíková a zazneli na ňom kubánske rytmy hudobníkov z Azucar Cubana.