Keď v júni roku 1990 vzniklo prvé oficiálne združenie za práva neheterosexuálnych ľudí na Slovensku – Hnutie Ganymedes, začala sa formovať sieť aktivistov a aktivistiek, ktorí a ktoré venovali svoj čas nielen komunitným aktivitám, ako boli spoločné výlety a kultúrne akcie, ale aj politickým advokačným iniciatívam. Už v máji roku 1992 hosťovalo Hnutie Ganymedes v Bratislave 6. regionálnu konferenciu medzinárodnej siete organizácií ILGA, ktorá bola venovaná východnej Európe. Na tejto konferencii sa stretlo až 80 účastníkov a účastníčok z 25 krajín a do jej nabitého programu bola zaradená aj demonštrácia na bratislavskom Námestí slobody. Toto verejné stretnutie sa udialo v sobotu 2. mája 1992 a vtedajší prezident Hnutia Ganymedes, Marián Vojtek, o ňom vo svojej korešpondencii napísal ako o mierovom mítingu, spomienke na obete fašistickej genocídy spáchanej na homosexuáloch počas II. svetovej vojny a spomienke na obete epidémie AIDS. Podľa Vojteka však nešlo len o spomienku na útlak tejto komunity v minulosti, ale aj o protest proti vtedajšej diskriminácii LGB ľudí v krajinách východnej a juhovýchodnej Európy. Aktivisti a aktivistky touto iniciatívou reagovali na rozšírené negatívne postoje voči LGB ľuďom na Slovensku, ktoré sa prejavovali aj odmietnutím Hnutia Ganymedes širším občianskym sektorom.   

V protestoch a protestných pochodoch aktivisti a aktivistky pokračovali aj na začiatku nového milénia. V roku 2000 slovenskí politici a slovenské političky začali intenzívnejšie diskutovať o požiadavkách a právach lesieb, gejov a bisexuálnych ľudí na Slovensku. Prísľub členstva v Európskej únii priniesol debaty o právnej ochrane pred diskrimináciou a požiadavky na ochranu párov rovnakého pohlavia zo strany štátu.  

Verejnú diskusiu o týchto témach obsadilo Kresťansko-demokratické hnutie, ktorého člen a psychiater Alojz Rakús v národnej rade tvrdil, že LGB ľudia na Slovensku by mali požadovať nie práva, ale lekársku pomoc. Keď sa v tom istom roku minister spravodlivosti Ján Čarnogurský vyjadril, že pokiaľ bude ministrom, bude brániť registrovaným partnerstvám, po Bratislave sa ako paródia začala v podobe pohľadnice šíriť grafika Bei Gál o novom lieku „homocilíne“, ktorý na liečbu homosexuality odporúča MUDr. Ján Černokǎžník. V rétorike KDH boli registrované partnerstvá „zavrhnutiahodné“. Proti tomu vystupovali aktivisti a aktivistky viacerých lesbických a gejských združení pomocou jazyka o ľudských právach, rešpekte a tolerancii. Práve konzervatívni poslanci a konzervatívne poslankyne totiž presadzovali názor, že vôbec nie je nutné venovať pozornosť požiadavkám LGB ľudí na úrovni národnej rady, keďže sexuálna orientácia a otázky s ňou spojené patria do súkromia. V máji roku 2000 kolektív organizácií (Hunite Ganymedes, Altera, HABIO, Museion, CKKIAM a H-plus) pripravil spoločnú Iniciatívu Inakosť (ININ) s vlastnou chartou, ktorú podpísali viaceré osobnosti nielen občianskeho sektora (okrem iných aj súčasná ministerka spravodlivosti a predseda Špecializovaného trestného súdu). Charta oponovala tejto rétorike, ktorá požadovala od „homosexuálov“, aby sa vrátili do izolácie súkromia – tvrdila, že „súkromná inakosť jednotlivca má aj verejný rozmer“ a zaslúži si politickú pozornosť. 

V rokoch 2001 – 2002 bolo primárnou agendou lesbických a gejských organizácií reformovať zákony, začleniť sexuálnu orientáciu do pripravovaného antidiskriminačného zákona a spolupracovať s Národnou radou SR na novom zákone o registrovaných partnerstvách – ten bol nakoniec poslancami a poslankyňami v roku 2002 odmietnutý. V roku 2001 sa ale aktivistom a aktivistkám podarili dve zásadné verejné iniciatívy. Najprv sa 14. marca zúčastnili na kolektívnom Pochode tolerancie, opäť na Námestí slobody, a to spolu s aktivistami a aktivistkami za práva iných marginalizovaných skupín, čo signalizovalo aj ich spoluprácu s inými iniciatívami, napr. proti rasizmu, fašizmu a antisemitizmu. Už na tomto podujatí sa aktivisti a aktivistky zhodli na nutnosti vlastného „ružového“ pochodu.

O pár mesiacov neskôr, 10. augusta 2001, iniciovali lesbické a gejské občianske združenia vlastnú sériu protestov a pochodov v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Bratislavský pochod začal v silnom daždi pred Prezidentským palácom a postupne sa presúval cez Staré Mesto. V dave bolo možné vidieť aj predstaviteľov Mladej demokratickej ľavice či Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Na pochode potom niekoľko desiatok účastníkov a účastníčok zažilo ceremóniu svadby lesbického páru. Nevesty s bielymi závojmi sa tiež vyjadrili, že by využili inštitút registrovaného partnerstva, ak by mali tú možnosť. Súčasťou akcie v Banskej Bystrici bola zase umelecká výstava v Štátnej galérii pod názvom Čiernobiele výroky o ružovom svete, ktorá návštevníkom a návštevníčkam predstavovala umelecké spracovanie heterosexistických výrokov známych slovenských osobností. 

Prístup do verejného priestoru ani verejné demonštrácie neboli pred rokom 1989 LGBTI+ komunite na Slovensku umožnené. Vďaka tomu, že sa od roku 1990 formovala aktívna sieť aktivistov a aktivistiek, mohlo už v roku 1992 dôjsť k spoločnému spomienkovému zapáleniu sviečok v Bratislave. Na fotkách z obdobia pred vstupom Slovenska do Európskej únie je mnoho dnes už známych tvárí – napr. Hana Fábry, Ivan Požgaj, Marián Vojtek či Anna Daučíková. Mnoho tvárí však zostáva nepoznaných, keďže aj v tom období robilo aktivizmus množstvo ľudí anonymne z oprávneného strachu pred násilím či diskrimináciou. Aj ich pričinením sa však agenda práv lesieb, gejov a bisexuálnych ľudí dostávala do slovenských médií a verejného povedomia.